Tak isto ako moji dvaja predchodcovia, tak som aj ja odštartoval 26. októbra 2003 z letiska Košice spolu s prezidentom Spoločnosti Michala a a Bosáka Ing. Rudolfom Bosákom na prisľúbený týždňový pobyt do USA. Keďže bol Michal Bosák najbohatším slovákom v Amerike, aj tento týždeň sa nakoniec vyvinul na bohatý týždeň “bosákovský” - 14 dňový, pretože ako počítam, návrat bol až 10. novembra a to sedem dní nijako byť nemôže.
     Uznávam, že noci v USA už neboli také bohaté ani štandardné – 8 hodinové, lebo niekedy nám stačili aj 4 hodiny spánku. Nie žeby sa nám spať nechcelo, ale program bol taký bohatý, že spanie sme si odkladali na zimné večery doma. Čudujete sa ? Niet sa čomu, veď Amerika nás prijala s otvorenou náručou, tak by asi nebolo normálne tráviť čas v posteli ...
     Ale poďme radšej trošku do hĺbky mojej cesty. Prvý let tejto cesty mal destináciu v Prahe, kde sme prestúpili na linku Českych Aerolínií, ktoré nás sponzorovali, tentokrát s miestom pristátia v USA na letisku v Newark v štáte New Jersey. Cesta ubehla popri konverzácii s Rudolfom počas letu veľmi rýchlo a pred piatou hodinou poobede sme už obaja bojovali s batožinou a snažili sa prebiť von z letiska, cez ľudí čakajúcich v hale. Hneď ako sme sa prebrodili hmlou turistov, uzreli sme na nás čakajúcu Moniku a Ziggyho Rozekovcov. Bolo to prvé stretnutie s účastníkmi môjho programu na pôde Ameriky. Keďže bol už pokročilý čas, rýchlo sme sa presunuli autom do New Yorku, konkrétne do Manhattanu, kde sme sa ubytovali u priateľky Spoločnosti Michala Bosáka v apartmáne Mary Ann Sundry. K tomuto prvému miestu ubytovania, miestu mojej nezabudnuteľnej prvej noci v USA ma viažu skalopevné zážitky. Po rýchlom zasadení batožiny do priestorov apartmánu na piatom poschodí sme sa po rýchlom stretnutí s Kaťou - študentkou Columbia University a po vzájomnej dohode vybrali všetci spolu na večeru do reštaurácie „Zlatá Praha”. Tu nás srdečne privítal náš niekdajší národovec Jirka Suchánek, majiteľ reštaurácie. A tak sme si spolu s ním vychutnali večeru i celý zvyšok večera. Po tej neskorej večeri sme sa previezli metrom na Manhattan a už okolo jednej hodiny v noci sme ukladali naše unavené telá do postele. 
     Na druhý deň sme už okolo desiatej pilne pracovali a premýšľali o ďalšom programe počas dňa. Keďže bol pondelok, všetky múzeá a galérie, ktoré sme mali záujem navštíviť boli zavreté a vonku šialene pršalo. A tak Rudo vytelefonoval náhradný program a poobede sme boli pozvaní na posedenie u pani Emy a pána Ruda Dráčovcov. Pani Ema nám pripravila vynikajúcu večeru. Musím sa priznať, že keď som odchádzal, pripadal som si ako had po zjedení koňa (chutného!), ale každopádne s dobrým pocitom po vzájomnej konverzácii. Mal som tú česť, že pán Dráč mi daroval americkú bankovku, avšak nie obyčajnú. Spočiatku som mal pocit, že zle vidím, ale nebolo to tak. Držal v ruke americký dolár s nominálnou hodnotu 2$. Akonáhle som bol utvrdený, že bankovka je korektná a plne použiteľná, takmer som spadol do kolien. Hneď nato zobral pero a bankovku mi spolu so svojím venovaním daroval. Neskôr, postupne ako sa realizoval pobyt v USA, som mal možnosť stretať viacero ľudí z Wall Streetu, no väčšina z nich, keď som im názorne demonštroval ako táto bankovka reálne vyzerá, pozerali na mňa ako krtko na dúhu. 
     Toho večera sme sa ešte stretli s členkou hudobnej skupiny „Pajtáši“ s Andreou Branislav v istom českom podniku. Tentokrát o niečo neskôr ako predchádzajúcu noc sme sa opäť dopravili do apartmánu viacmenej ráno a po vytúženom spánku, po posilňujúcich energetických raňajkách sme sa vydali na stretnutie pani Klárou Novotnou, veľvyslankynou Slovenskej Republiky pri OSN v USA. 

Stretnutie s p. Klárou Novotnou, veľvyslankyňou SR  pri OSN v USA

     Neskôr sme sa stretli s členom rodiny Bosákovcov – pánom Barrym Bosákom, ktorý vyše tridsať rokov pracuje na Wall Street. Ten nám ukázal miesta, kde bola podpísaná deklarácia USA, Wall Street vrátane Ground Zero – miesto niekdajších „dvojičiek“, sídla World Trade Center, celý finančný dištrikt. Následne sme náš čas oddali prehliadke jednej budovy, tohto času newyorskej budove, čo má najbližšie ku hviezdam, budove, na ktorú vždy s obľubou liezol filmový King Kong – budove s názvom - Empire State Building. Bol to skutočne úchvatný pocit stáť na kope desiatich milionov tehál a mať Manhattan ako na dlani.

V strede p. Alex Mitro, Citicorp Credit Services, Inc.

     Po vyžití sa vo veľkých výškach mrakodrapu sme zamierili na druhú stranu kanála oddeľujúceho Manhattan od Brooklynu, do Long Island City, kde nás privítal pán Alex Mitro, zástupca firmy Citicorp Credit Services, Inc. Po vzájomnej konverzácii, počas ktorej som sa dozvedel interesantné, dovtedy mne neznáme skutočnosti o tejto spoločnosti, nasledovalo krátke stretnutie s pani Ivetou Hlinkovou (nie náhodou tohtoročná členka výberovej komisie v súťaži Michala Bosáka) a jej manželom Nikom Hlinkom, po ktorom sme sa všetci spolu navečerali, údajne v jednej z najvyhľadávanejších pizzerií v NYC. 
     Ďalší, v poradí tretí deň v Amerike - stredu sme načali rannou prechádzkou cez Central Park a následnou návštevou Columbia University, kde na nás čakala študentka Katka, ktorá nám priblížila štúdium na tejto univerzite a umožnila nám na pôde univerzity dostať sa na internet na pár minút. Tesne po obede nás uvítal vo svojej kancelárii pán Jozef Steis, obchodný zástupca pre Ambasádu Slovenskej Republiky v USA. Po ňom to bol pán Miroslav Bělovský, generálny manažér Českých Aerolíniní pre Severnú Ameriku. Večer sme zakončili neformálnym stretnutím s „Českými profesionálmi“ v jednom nemenovanom klube v NYC. Stredajší večer bol ukončený prípravou na štvrtok, kedy sme mali naplánovaný odchod z NYC s cieľovou destináciou Washington D.C. Ráno nás pozdravilo príjemným počasím, avšak menším zdržaním sa v metre. Eventuálne, všetko dobre dopadlo, na nástupišti sme boli na čas a od deviatej hodiny sme už relaxovali v autobuse. Na skoré poludnie sme dorazili do Washingtonu, kde nás čakala s úsmevom na tvári slečna Miriam Výpalová, zastupujúca Veľvyslanectvo Slovenskej Republiky vo Washington D.C. Miriam nás odviezla autom na veľvyslanectvo, kde sme boli ubytovaní nasledujúce dva dni nášho pobytu v tomto meste. Ešte v deň príchodu sme boli prijatí pánom Petrom Kmecom, zástupcom veľvyslanca Slovenskej Republiky v USA vo Washingtone DC.

     Druhý deň vo Washingtone sme mali trochu viacej času na spánok, čo nám pobyt určite zľahčilo a dodalo energiu do nového dňa. Písal sa 31. október a vonku bolo 25°C a krásne slnečné počasie. Tento deň sa okrem iného vyznačoval tým, že sme navštívili Buerau of engraving and printing (sekciu štátnej pokladnice, kde sa produkujú federálne peniaze) a tiež mítingom s pani Nancy Bugos, viceprezidentkou jednej v súčasnosti z najprogresívnejších bánk v USA - banky Wachovia. 
     Akoby tých prekvapení nebolo dosť, večer sme sa zúčastnili na hokejovom zápase tímov Washington Capitals verzus Atlanta, na ktorý sme si lístky prebrali pri okienku s poznámkou, že by nás tam mali čakať lístky od „nášho“ Jágra (áno toho Jágra, čo hrá hokej). Na moje prekvapenie boli tam pre nás dva lístky od Jágra. Možno by nám ich bol aj osobne sám daroval, ale v tej chvíli už škriabal ľad na hracej ploche. 
     Po zápase nás sprevádzala mestom študentka George Washingtonskej Univerzity – Zuzka. S ňou sme si plne vychutnali bláznivý hallowen - večer, kedy sa celé mesto akoby zbláznilo a všetci sa preobliekli do najrozmanitejších kostýmov a handier. Touto show sme aj zakončili tento deň. 
Nasledujúci, ten bol trochu iného charakteru ako predchádzajúci večer. Najskôr sme boli pozvaní na obed k rodine pána Kmeca, zástupcu veľvyslanca SR v USA. Bolo to veľmi príjemne strávené popoludnie. Hneď nato nasledovalo prijatie na rezidencii u pána Káčera, veľvyslanca SR v USA. Tak ako všetky, tak aj toto stretnutie ma veľmi obohatilo. 

Návšteva veľvyslanca SR vo Washingtone, vľavo veľvyslanec Rastislav Káčer, víťaz, zástupca veľvyslanca pán Peter Kmec

     Následne sme sa vydali do centra Washingtonu, pozrieť si „Capital“, „Lincoln Memorial“, či už „White House“. Všetky tieto monumenty akoby predstavovali Ameriku takú, aká stále je – slobodnú a nezávislú. Deň sa pomaly ale isto blížil ku koncu. Keďže naším nastávajúcim cieľom bolo Wilkes-Barre, prvým krokom vpred bolo zabezpečenie dopravy na stanicu. A tak sme „hravo“ objednali taxík, ktorý nás o pár hodín v noci čakal tam, kde mal. To sa mi v USA páčilo, jednoducho ak potrebujete niekam hodiť, taxi služba je tam pre Vás za každého počasia a za každých podmienok. V noci sme sa teda previezli z veľvyslanectva, kde sme boli ubytovaní, na autobusovú stanicu, odkiaľ sme cestovali už do spomínaného mestečka Wilkes-Barre. Pred obedom sme dorazili a nasledovala návšetva Philipa a Trudy, predstaviteľov Slovak Heritage Society - ľudí, ktorí nám počas pobytu veľakrát nezištne pomohli. Večer sme opäť strávili v spoločnosti oboch, taktiež s Msgr. Beedom, a ďalšími skvelými ľuďmi na tzv. Turkey party v mestečku Hazleton. 
     Ďalší deň sme venovali návšteve miest ako Scranton – vila Michala Bosáka, budova, kde sa donedávna vyrábalo Bosákove Horké Víno, budovu niekdajšej Bosak State Bank v Scrantone, Olyphant - budova niekdajšej First National Bank v tomto meste, stretnutie sa s predstaviteľmi Prvej Slovenskej Katolíckej Jednoty v USA. Večer sme strávili snáď najpríjemnejšie, s členmi mnohočlennej rodiny Michala Bosáka v mestečku Old Forge. 

Rodina Bosákovcov v USA

     Po Old Forge bol cieľom nášho pobytu Cleveland, kde sme strávili takmer tri celé dni. Počas týchto troch dní sme boli ubytovaní v Kláštore Benediktínov, kde sídli dlhé roky Slovenský inštitút. Z kláštora sa nám venovali mnohí benediktíni, dokonca sám aj opát Klement Zeleznik si na nás našiel čas a osobne nás prijal. V Slovenskom inštitúte, kde som mal možnosť prezrieť si neskutočne bohatú zbierku kníh a novín, ktoré vychádzali v USA v podstate od vzniku Československa, sa nám venoval osobne pán Hudák. V čase keď sme opúšťali Cleveland mal môj výlet bližšie ku koncu ako k začiatku a teda čas sa míňal akoby rýchlejšie.
     Pittsburgh, ďalšie, tentokrát už posledné nové mesto počas pobytu si ma získalo príjemnou pokojnou atmosférou, ktorej vďačí snáď veľkému množstvu študentom, ktorí tu študujú. Z tohto dôvodu, sme nemohli vynechať návštevu Pittsburskej Univerzity. Taktiež hlavné sídlo U.S. Steel bolo poctené našou návštevou. Jedna z veci, bez ktorej sme nemohli opustiť toto mesto bola návšteva múzea pop umelca Andyho Warholu. Byť vo vnútri a mať možnosť obdivovať originálne unikáty Warholovej práce je fakticky nezabudnuteľný zážitok.

Andy Warhol Múzeum

     Poslednou zástavkou v Pittsburghu bolo miesto, kde bola 30. mája roku 1918 podpísaná Česko - Slovenská Dohoda tzv. Pittsburghská dohoda. Ale akoby to nestačilo, ihneď po príchode späť do New Yorku sme prestúpili na novú linku a išli sme priamo do Passaicu, kde sídli Slovak Catholic Sokol (dlhoročný vydavateľ amerických novín pre slovenskú komunitu v Amerike). Privítal nás pán Janko Holý a chvíľu si našiel aj pán Pogorelec. I vďaka obom týmto pánom som mal tú česť držať vo vlastných rukách originál Pittsburghskej dohody z roku 1918. 

Pitsburgská dohoda Bosák - vnuk M. Bosáka

     Veľa času do konca pobytu už nezostávalo. Od začiatku pobytu bolo naplánované stretnutie s neformálnou skupinou, so „Slovenskými profesionálmi v NYC“ v priestoroch veľvyslanectva OSN pre SR. Toho večera sa zúčastnilo prezentácie môjho projektu a Spoločnosti Michala Bosáka hojný počet prevažne mladých ľudí. Panovala príjemná, pokojná atmosféra. Všetci boli veľmi ústretoví a od mnohých som sa veľa dozvedel, dokonca od niektorých i niečo naučil. Na moje prekvapenie, niektorý z nich mi ponúkli i pomoc pri realizácii môjho projektu. Posledné skutočné oživenie programu, na ktoré si ešte stále dobre pamätám bolo účasť na vystúpení Petra Novotného, českého showmana. Ten v rámci svojho turné mal posledné vystúpenie v NYC. A práve na tomto vystúpení ma pozval na pódium a osobne mi pogratuloval a odovzdal pamätný list z pobytu v New York City. Po tomto predstavení sme strávili večer v jeho spoločnosti, opäť v reštaurácii „Zlatá Praha“.

Stretnutie v „Zlatej Prahe“ s Petrom Novotným

      Posledný deň sme ešte našli nejaký ten čas na nákupy, suveníry a zvyšok času sme strávili s rodinou Rozekovcov, ktorí boli takí láskaví a odviezli nás na letisko, kde tak ako nás prví prijali, tak sa s nami tu aj poslední rozlúčili.
     Možno by ste ako čitateľ čakali niečo také, ako „ani som sa nenazdal a už bol koniec“, ale nie, to by som možno napísal vtedy, keby som mal pocit, že som v USA strávil pár dní, ktoré rýchlo ubehli. Faktom je, že tieto dni ubehli rýchlo, avšak vďaka „nabitému“ programu neuveriteľne pomaly. Skutočný pocit z pobytu bol pocit z takého pobytu, kedy som nepociťoval nedostatok možností, nepociťoval nudu, žiadne prázdne minúty, žiadne prázdne rozhovory, proste nič, čo by Vás neprekvapilo, ale práve naopak. Týchto pár dní v USA sa mi zdali ak nie viac, tak aspoň raz toľko dlhé aké skutočne boli. V posledný deň na pôde Ameriky bol niečím podobný tomu prvému. Nebol koncom, práve naopak, v istom zmysle začiatkom, tak ako ten prvý. S odstupom času môžem konštatovať, že tento pobyt bol pre mňa prínosom v mnohých smeroch a tak ako všetko nové, tak aj tento pobyt mi dodal na schopnosti chápať veci v širších súvislostiach.
     Keď už mám tú možnosť prispieť svojim príbehom a opisom zážitkov, chcem sa aj touto cestou srdečne poďakovať organizátorom súťaže za to, že niečo také ako je „Súťaž Michala Bosáka“ dokázali zrealizovať, všetkým sponzorom a priateľom Spoločnosti Michala Bosáka za to, že prispeli a dokázali tým urobiť môj pobyt bohatším a samozrejme celej mojej rodine a priateľom, ktorí ma pri tvorbe môjho projektu podporovali a akýmkoľvek spôsobom mi pomohli „Cenu Michala Bosáka 2003“ vyhrať. 
     Všetkým Vám úprimne ďakujem. 

Ak si študent/ka, nájdi si čas (a ak ho nemáš, urob si ho) nato, aby si sebe i nám ukázal čo je v tebe. I keď to nevyhráš, vsadím sa s tebou, že ti to bude aj tak stáť zato, lebo lukratívne ceny dostali prví dvadsiati. Veľa šťastia!


Roman Oslanec                                                                                           november 2003