Milí návštevníci internetovej stránky o asi jednom z najlepších bankárov z Východu za ďalekou mlákou, vítam Vás na peknom "výlete" v Moskve. Pohodlne sa usaďte, urobte si pohodlie a prečítajte si niekoľko riadkov o mojom výlete v Moskve. Prečítajte si strastiplné chvíle a okamihy, ktoré som prežila v Moskve, asi najbohatšom a najdrahšom meste. Všetko sa to začalo mojim podnikateľským plánom a súťažou Cena Michala Bosáka.

     Dostať sa do prvej dvadsiatky CMB bol pre mňa úspech, ale skončiť druhá? Tak v to som nedúfala ani v najtajnejších snoch. Samozrejme, že som v kútiku mojej dušičky verila v dobré umiestnenie, ale až také som nečakala. A tak som už vo februári mala postarané o pomaturitný výlet. Bola to akási odmena za všetko moje snaženie. K vstupu do Ruskej federácie sú potrebné aj víza, ale ja ako správna študentka som musela študovať. Veď ma čakala maturitná skúška. A tak sa mi o víza postarala Spoločnosť Michala Bosáka a nasledoval ďalší zážitok - let lietadlom. Nikdy predtým som neletela, a tak som bola plná očakávaní a musím sa priznať aj strachu.

     Odlietali sme z Košíc v stredu, 7.6.2006 o 5.05 hodine. To bolo ťažké prebúdzanie, veď len deň predtým som sa vrátila z ťažkých „dozvúk“, kde som sa poriadne rozlúčila so spolužiakmi. Leteli sme do Prahy, kde sme počkali Majku, ktorá letela z Bratislavy. V Moskve sme boli okolo obedu. Na letisku nás mali čakať zo Slovenského veľvyslanectva, ale nečakali, lebo boli zaneprázdnení, ako sme sa neskôr dozvedeli. Pán Bosák ich išiel hľadať a my sme dostali „bojovú“ úlohu: „hneď sa vrhnúť na chlapa, ktorý nás bude hľadať.“ A to sme aj urobili, odniesol si to pán Novotný, ktorý nás hľadal. Ale nie milé dámy, to nie je Ján Novotný, ten vydajachtivý milionár, ale pravá ruka nášho veľvyslanca v Moskve.
     Po ubytovaní v Slovenskom dome, kde bolo fakt pekne a príjemne, sme si dali menšiu prechádzku po Červenom Námestí a v noci sme zaľahli polomŕtví do postele.
 

Červené námestie

     Druhý deň v Moskve bol naozaj náročný a bohatý na kultúrne zážitky. Boli sme na Slovenskom inštitúte. Dali sme si menšie stretko s Jozefom Bosákom, zastupiteľom slovenskej firmy Vagus v Rusku. Na Červenom Námestí sme si pozreli super nacvičenú výmenu stráži pri večnom ohni. Pri tomto ohni by mali stále stáť dvaja vojaci, hoci neskôr sme videli oheň nestrážený – ale to nikomu nehovorte! Ale vráťme sa k stráži. Tí dvaja vojaci tam stáli bez pohnutia a dokonca s nimi neurobila nič ani atraktivita troch krásnych, inteligentných a skromných Sloveniek - nás troch. Museli mať veľmi dobrú prípravu. Na Červenom námestí je miesto, ktoré sa nazýva „Nulový bod“. Je to miesto, z ktorého sa meria vzdialenosť Moskvy od iných miest. Hovorí sa, že kto hodí za seba peniaze z tohto miesta, tak sa do Moskvy ešte vráti. My sme hádzali ako blázni, lebo Moskva sa nám až veľmi zapáčila a chceli sme sa tu vrátiť. Ale neviem, či toto nezaviedli babky, ktoré len čakali na to, kedy hodíte peniaze za seba, aby ich oni mohli vziať.
     Pozreli sme si aj Petrov sad. No najzaujímavejšie bolo odfotiť sa s Leninom, Stalinom a Marxom. A dokonca so všetkými spolu. Historicky a časovo asi nereálne, ale v Moskve je všetko možné! Dokonca ani od nás nechceli peniaze. Až tak sme sa im zapáčili. Cestou do Chrámu Krista Spasiteľa sme videli sochu Petra Veľkého, o ktorej pôvode a skutočnom dôvode výstavby sa vedú rôzne dohady. Pozreli sme si aj múzeum v Chráme Krista Spasiteľa. Do celého chrámu nebol možný prístup, pretože tam priniesli pozostatky pravej ruky Jána Krstiteľa. Čakala nás prechádzka po Starom Arbate. Táto ulica bola kedysi strediskom všetkých umelcov. Aj teraz na tejto ulici boli maliari, ktorí ponúkali svoje obrazy. Či už neznáme tváre, krajinky, slávne osobnosti alebo váš portrét. Na tejto ulici sme si všetky tri baby kúpili slnečné okuliare.
 

Prijatie u veľvyslanca SR v Moskve J.E. Augustína Čisara

     Piatok bol deň plný stretnutí a zoznámení. Hneď ráno sme sa stretli so slovenským veľvyslancom v Rusku, pánom Čisárom. Prebehol milý rozhovor a uvedomila som si, že aj vysoko postavení ľudia sú len ľudia a tiež majú zmysel pre humor. Po veľvyslancovi nás čakali bankári z IBEC – je to medzinárodná banka, kde má zastúpenie aj Slovensko. Stretli sme sa s pánom Marčičiakom a pánom Jenisom. Rozprávali sme sa o význame banky a živote v Rusku a popritom sme pili čaj „karkade“. Je to čaj z ibištekového kvetu. Má výraznú a osviežujúcu chuť, ale pre našinca je určite divný. Na Slovenskom veľvyslanectve sme stretli aj Ivana Bellu, nášho prvého a doposiaľ posledného kozmonauta. A pri rozhovore s týmto človekom sa mi naozaj potvrdilo, že všetci sme len ľudia. Bol to vtipný a milý človek, niekedy až príliš „crazy“. Tak správne uletený. Poobede sme sa stretli so Silviou, Slovenkou pracujúcou v českej firme. Nakupovali sme v Ochotnom Riade. Je to 3-poschodový nákupný dom pod zemou plný oblečení, bižutérie a všetkého, čoho má žena vždy málo. A v noci sme mŕtví zaľahli do postelí. Zaspávala som už s pocitom, že toto nie je len sen, že som naozaj v Moskve.
 

Prijatie u prvého slovenského kozmonauta Ivana Bellu

     V sobotu ráno sme boli na menšej prednáške s Ivanom Bellom o kozme. Dozvedeli sme sa o zložitých prípravách na let a zaujímavosti, ktoré sme predtým ani netušili. Hovoril aj o tom, ako jedli a pili. Že stačilo vypnúť ventiláciu a vyliať vodu do vzduchu, kde voľne poletovala a mohli začať piť. Len museli dávať pozor, aby niekto nekýchol do „rozloženej vody“.

     Po rozhovore s Ivanom sme utekali do Izmailovho sadu, kde sme sa stretli so Silviou a Robom Schwedom, absolventom univerzity MGIMO. Izmailovov sad je nazývaný aj Vernisážou. Je to trh, kde si môžete kúpiť darčekové a pamiatkové predmety, ktoré vám budú Rusko a Moskvu pripomínať ešte niekoľko rokov. Boli sme aj v GUM-e, v obchodnom dome, kde sa sústreďujú najznámejšie módne značky. Nakupovali sme aj v Detskom mire. Ale naj bolo naháňať vojakov na Červenom námestí a vysvetľovať im mojou lámavou angličtinou, že sa s nimi chceme odfotiť. Večer nás čakala kultúrna vložka, boli sme na jazzovom koncerte v klube B2.
 

Vo Vernisáži s Robom a Silviou

     Na nedeľu sme si pripravili návštevu Lenina, ale on mal asi nestránkové dni, pretože mauzóleum bolo zatvorené. V pondelok bol štátny sviatok, a tak bola väčšina múzeí zatvorená. Stretli sme sa Martinou, lektorkou slovenského jazyka na Lomonosovej univerzite. Pred odchodom do Ruska mi každý hovoril, že Moskva je plná mafii a čierneho trhu, že ma určite predajú. Ale Moskva taká nie je, alebo aspoň túto tvár pred nami neukázala. Najväčší adrenalín sme zažili, keď nás v parku pri univerzite okolo nás išli potulní psy. Martina nás zaviedla aj do Parku Pobety, ktorý bol postavený na počesť padlým v II. svetovej vojne. Nás dievčatá tu zastavili vojaci a pán Bosák si myslel, že aj s nimi sa chceme odfotiť, ale oni od nás žiadali preukázanie totožnosti. Asi sme sa im páčili.

     V pondelok sme urobili posledné nákupy za posledné ruble, nakúpili sme darčeky pre príbuzných, naobedovali sme sa s Jozefom Bosákom a odišli sme na letisko. Tam nás čakalo lietadlo do Prahy. V Prahe na letisku sme sa stali známymi osobnosťami. Keď nás vyhlásili v rozhlase, že sa máme urýchlene dostaviť k východu, lebo pán Bosák stretol kamaráta a trošku sa s ním zarozprával.

Celý výlet a pobyt v Moskve bol perfektný!

     Tak čo, milí čitatelia zapáčila sa vám Moskva? Tak si zakúpte zájazd do Moskvy alebo sa milí študenti trošku posnažte, ale nie až veľmi, aby ste neboli na prvom mieste v súťaži a nasledujúci rok môžete ísť do Moskvy aj vy!

Miroslava Demčáková
 

     Všetko sa to začalo ešte doma, keď som pri balení premýšľala, či v Moskve nebude veľká zima, koľko si mám nabaliť jedla, aby som nehladovala. Potom prišiel veľký strach z môjho prvého letu z Bratislavy do Prahy. Bola som z neho veľmi vystresovaná, nakoľko som letela sama, ale prešiel veľmi hladko. A keď sme už leteli z Prahy do Moskvy, tak to bola už pohodička.
 

Stretnutie s Leninom, Marxom a Stalinom

     Akonáhle sme prešli na letisku colnicou, ocitli sme sa v Moskve, v meste, kde má všetko nadmerné rozmery. Po ubytovaní sme sa išli prejsť na Červené námestie, ktoré dýcha aj dodnes svojou históriou. Môžete si tam podať ruku so živým Leninom, Stalinom, či Marxom. Na konci námestia sa nachádza rozprávkový Chrám Vasilija Blaženeho, je prekrásny.
 

S p. Jenisom (vľavo) a p. Marčičiakom – IBEC banka

     Na druhý deň sme navštívili Slovenský inštitút a stretli sa s menovcom pána Bosáka Jozefom Bosákom, ktorý pôsobí v Rusku ako zástupca firmy Vagus. Potom sme išli cez Petrov sad, kde horí večný oheň za vojakov padlých v 2. svetovej vojne. Pozreli sme si výmenu stráži a vybrali sa k Chrámu Krista Spasiteľa. Prešli sme si múzeum v dolnej časti chrámu s krásnymi obrazmi. Do hornej časti chrámu práve priniesli ruku Jána Krstiteľa, ktorú dovtedy ukrývali v Čiernej Hore pred komunistami, ktorí ničili všetky náboženské pamiatky. Kto sa chcel dostať dnu, musel si vystáť dva kilometre dlhú radu, ale to sa nám nechcelo. Prešli sme sa tiež cez ulicu Arbat, kde predvádzali maliari svoje umenie a dalo sa kúpiť množstvo suvenírov. Tiež sme si pozreli Puškinov dom a nakukli sme aj do Puškinovho múzea.a.

     V piatok zrána sme mali naplánované stretnutia s veľvyslancom Slovenskej republiky pánom Čisárom a s prvým slovenským kozmonautom Ivanom Bellom. Po stretnutí s nimi sme sa presunuli do IBEC (Medzinárodnej banky pre ekonomickú spoluprácu), kde nás už čakal zástupca Slovesnej republiky pán Marčičiak a jeho kolega pán Jenis. Oboznámili nás s históriu a činnosťou banky a ponúkli nás čajom karkáde, ktorý na Slovensku poznáme pod názvom ibištekový čaj. Navečer sme sa stretli so Slovenkou Silviou žijúcou v Rusku a zašli do trojposchodového obchodného domu Ochotni riad, ktorý bol pod zemou.
 

S Martinou pred Lomonosovovou univerzitou

     Na ďalší deň sme išli na besedu s Ivanom Bellom, ktorý nám porozprával svoje zážitky z kozmu a potom sme utekali na nákupy na Vernisáž (trhovisko). Nakúpili sme matriošky, ruské bábiky, šperky z jantáru a veľa iných vecí, pričom sme zjednávali ceny ako sa dalo. Odtiaľ sme sa išli pozrieť do päť poschodového hračkárstva Detskij Mir. Tam sa v nás prebudil detský duch a obdivovali sme všetky tie nádherné hračky. Najviac nás prekvapil kolotoč, ktorý sa točil v strede hračkárstva. Večer sme sa opäť stretli so Silviou a jej priateľom Poliakom Robom Schwedom, ktorí nás zobrali na jazzový koncert do klubu B2.
     V nedeľu sme sa chceli ísť pozrieť na večne žíjúceho Lenina, ale bolo zatvorené, lebo v pondelok mali Rusi štátny sviatok, „deň Rossiji“. Počkali sme teda na Martinu, lektorku slovenského jazyka na Lomonosovej univerzite, ktorá nás zaviedla k univerzite a porozprávala nám o nej veľa zaujímavostí. Bol odtiaľ prekrásny výhľad na celú Moskvu. Potom sme sa presunuli do parku Pobedy, kde sme si pozreli víťazný oblúk a pamätník obetiam 2. svetovej vojny. Neskôr sme sa ešte prešli popri rieke Moskva.
 

Chrám Vasilija Blaženovo

     Za spomenutie ešte stojí moskovské metro, ktorým sme sa presúvali, a ktorého stanice sú naozaj najkrajšie na svete.
     Dostali sme sa až k poslednému dňu pobytu v Moskve. Na posledný obed nás pozval pán Jozef Bosák, ktorý sa tak s nami rozlúčil. Presunuli sme sa na letisko a odleteli do Prahy a z Prahy som už sama priletela do Bratislavy, kde ma už čakala moja rodina.
     Na záver by som sa chcela poďakovať Spoločnosti Michala Bosáka, ktorá mi umožnila navštíviť jednu z najväčších metropol na svete.

Mária Šajbidorová
 

     No neviem, ako by som mala začať. Keď sa blížil ten okamžik odletu bála som sa, ale bola som veľmi prekvapená aj preto, lebo som vstala svieža, aj keď som vstávala o 3:00 ráno, aby som stihla lietadlo. Let bol príjemný a bol aj krásny výhľad z lietadla a ani nie veľmi dlhý, aj keď na letisku sme chvíľu čakali na pána, ktorý nás mal odniesť do Slovenského domu. Keď sme prišli a ubytovali sa, jednoducho som žasla nad tým, aká krásna izba. A dokonca sme mali aj slovenské programy, takže sme, aspoň ja som nemala taký pocit, ako keby som bola v Moskve, ale niekde na Slovenku. Po ubytovaní sme sa boli prejsť na Červené námestie a pán Bosák nám poukazoval pár vecí, kde čo je. Vo večerných hodinách sme sa vrátili na izbu a ľahli sme si, lebo sme boli strašne unavené. Mňa osobne prekvapilo to, že keď sme išli do domu, tak ešte stále svietilo slnko.
 

Spaskaja bašňa

     Vo štvrtok sme mali stretnutie z ďalším pánom Bosákom, lenže on bol zástupca firmy Vagus. Trošku sme sa zdržali a potom sme išli znova do mesta. Boli sme v Slovenskom inštitúte, pozreli sme sa aj na České veľvyslanectvo, ale len jedným očkom. Na Červenom námestí sme si pozreli aj výmenu stráží pri večnom ohni, aj sme sa odfotili z Leninom, Stalinom a Marxom. Pozreli sme sa aj na Chrám Krista Spasiteľa, ale len suterén, lebo práve vtedy priniesli ruku Krista Spasiteľa. No, keby ja som mala byť na konci toho radu, ktorý mal približne 2 km, tak to by som sa veľmi načakala. Videli sme aj sochu, na ktorej je znázornený Peter Veľký. Boli sme sa pozrieť aj do Puškinovho múzea.

     V piatok sme mali samé dôležité stretnutia. Ráno sme sa stretli z pánom veľvyslancom Čisárom. Potom sme sa ponáhľali za bankármi pánom Marčičiakom a Jenisom. Pozvali nás na obed. Keď sme znova prišli ku veľvyslanectvu, tak sme sa stretli z Ivanom Bellom a chvíľku sme sa rozprávali. Neskôr sme sa stretli z jednou známou pána Bosáka, Sylviou a boli sme sa pozrieť do Ochotnij Riadu – to je obchod, ktorý je 3 poschodia pod zemou.
 

Historické múzeum

     V sobotu sme sa znova stretli z Ivanom Bellom na besede, kde hovoril o tom, ako sa stal kozmonautom. Neskôr sme išli na Vernisáž a kúpili sme si suveníry, všetko čo nás napadalo. Bolo toho naozaj veľa čo sme nakúpili. Boli sme znova pri Červenom námestí a poprosili sme pár vojakov, aby sa z nami odfotili. Boli ochotní a odfotili sa. Sylvia nám povedala, že bude mať jedna jazzová skupina koncert, tak sme sa tam večer boli pozrieť.

     V nedeľu sme sa chceli pozrieť na Lenina, ale nanešťastie si „zobral dovolenku“. Tak sme sa išli pozrieť na Lomonosovovu univerzitu, ktorá je mimochodom strašne veľká. Za ňou bol krásny výhľad na mesto. Všade nás zobrala Martina, ktorá je lektorka na univerzite. Neskôr sme išli do parku Pobedy. Mne osobne sa tam páčilo veľa vecí, ako Víťazný oblúk alebo meč, ktorý bol v strede parku, ale asi najviac socha, ktorá označovala utrpenie ľudí. A ako poslednú sme navštívili Tretiakovku. Neboli sme síce vo vnútri, lebo dážď nám to neumožnil, ale chceli sme ísť. Keď sme si oddýchli, tak sme išli ešte utratiť posledné ruble do obchodu neďaleko nás.
 

Tretiakovská galéria

     Pondelok bol veľmi smutný, lebo sme odchádzali preč, čo mne bolo veľmi ľúto. Išli sme na raňajky, potom sme sa boli pobaliť a pán Bosák (z firmy Vagus) nás pozval na obed. Po obede sme už išli na letisko a domov.

     Bol to prekrásny zážitok a už teraz závidím tým, čo pôjdu o rok, a na 100% sa tam chcem ešte vrátiť.

Lenka Radová